Ahoj! Verím, že si prechádzaš naozaj náročným obdobím. Dospievanie
samo o sebe nie je hračka a snažiť sa robiť všetko na 1000% už vôbec
nie. Obzvlášť vtedy ak necítiš, respektíve nemáš podporu od vlastných
rodičov. Patrí ti obdiv zato, že napriek tomu sa snažíš na 100% a
nevzdávaš to! Aj za tvoju vynaloženú snahu a za to, že si nám napísala.
Myslím, že by bolo super (aj keď je to náročné) porozprávať sa s nimi.
Povedať im úprimne pokojným hlasom ako sa cítiš a čo na tebe zanecháva
ich správanie. Ak sa bojiš, že by ťa nevypočuli, prerušili v polke vety a
pod., môžeš skúsiť list. Napísať mamke/ockovi čo máš na duši, ako ich
ľúbiš a že by bolo pekné počuť to od nich tiež. Poprípade ak máš
v škole učiteľku/učiteľa s ktorým si dobre rozumieš a dôveruješ mu,
povedať mu o svojich ťažkostiach. Môžeš tiež skúsiť niekoho dospelého
z rodiny/blízkych. Napr. starých rodičov, kamošku tvojej mamky atď.
Povedať im o tvojich trápeniach a cez nich dať túto informáciu
k rodičom. Nie každý vie prejaviť city tak, ako by sme chceli a
potrebovali. Skús si všímať aj maličkosti, keď ti povedia nech si vezmeš
mikinu ak odchádzaš von .. vnímame to často x ako ich buzeráciu, pritom im
len záleží na našom zdraví. Aj tieto drobnosti dávajú znak, že im na
nás zaleží. Aj keď je jednoznačné, že „ľúbim ťa“ by malo dieťa od
rodiča počuť. Vek 18 rokov predstavuje pre mnohých slobodu a koniec
trápenia s rodičmi ale koniec koncov je to vek, kedy sme stále na nich
závislí a málokto sa dokáže v takom veku osamostnatniť. Verím, že sa
dokážete porozprávať a váš vzťah sa zlepší. Ak by si sa chcela
porozprávať viac, môžeš nás tiež kontaktovať na linke či čete. Držím
ti palce!