Spravila som krok a povedala som to mamine, aj keď som sa veľmi bála. Jej
reakcia ma veľmi zaskočila a zranila. Nečakala som, že bude reagovať tak
zle a že mi bude škaredo nadávať – že som sprostá, že som úplne
chorá na hlavu, že som jej to nepovedala skôr, že som zlyhala a podobne.
Zobrala som sa s plačom do svojej izby a začala som si vyčítať, že som to
vôbec povedala, a hovorila som si o sebe nie veľmi pekné veci. Asi o hodinu
neskôr mama niekam odišla, vôbec som nevedela kam. Keď sa vrátila domov,
povedala mi, že bola urobiť poriadok s nevlastným otcom a že sa mu
vyhrážala políciou, ak by sa ma ešte niekedy dotkol. Ja som však ešte
nebola v poriadku, znova som sa rozplakala a ona mi za to začala nadávať,
že som padavka a že stále revem. Pohádali sme sa a teraz sa nerozprávame.
Ja som sa akoby uzavrela do seba a to mojim úzkostiam zrovna veľmi nepomáha.
Začínam si všetko vyčítať – každú jednu vec, aj každé jedno sústo
jedla – a škaredo si nadávam.