Nikto ma nekontaktoval, aj keď som tu nechal na seba kontakt. V meste,
v ktorom bývam podporné skupiny neexistujú. Nie je tu rozvinutá
psychologická starostlivosť. Chodieval som v inom meste, kde som študoval na
také skupiny, ale nepomohli mi. Problém asi bol, že všetci ostatní ľudia,
čo tam chodili, tak boli v podstate zdraví. Mali nejaké krátkodobé
problémy, čo ich trápili, ale nikto na tom nebol tak zle ako ja. Nerozumeli
mi, tak som sa nemohol o tie problémy podeliť. Jediný som tam bol taký
totálne paralyzovaný v živote, a taký čo nemá žiadnych kamarátov a
blízkych ľudí. Ja mám hrozný problém s emóciami, ktoré neviem
vyjadriť, cítim sa ako časovaná bomba. Potom mám pocit, že idem každú
chvíľu odpadnúť. Mne je veľmi veľmi špecificky zle. Presne cítim v čom
je problém. Ale sám to neviem prekonať. A neviem nájsť nikoho kto by mi
s tým pomohol. Ľudia sa odo mňa odvracajú. Vravel som, že už som bol
niekoľkých psychiatroch, psychológoch, v niekoľkých skupinách,
v niekoľkých nemocniciach a pravidelne volám na linky dôvery. Ale nikto sa
tam nepozrie na to, čo mi v skutočnosti je, lebo na to nie je popísaná
diagnóza v DSM-5. Vždy ma onálepkujú ni­ekoľkými diagnózami z toho
manuálu, ale ani jedna nevystihuje, čím v skutočnosti trpím. Najhoršie na
tom je, že stavy čo mám sa postupom času zhoršujú. V minulosti som bol
schopný toho robiť o dosť viac. Nikdy mi nebolo až tak zle ako mi je
teraz. A bude to horšie. Tým pádom to jedného dňa nutne dospeje
k samovražde. Nevidím iné východisko.