Nemám od detstva žiadnu blízku osobu ktorej dôverujem. Nemám nikoho. Ja
to úplne šialenstvo pre mňa takto žiť, keď túžim po ľuďoch. Vždy som
chcel kamaráta alebo priateľku. Vždy som po tom túžil. Vždy som chcel byť
s niekým. Nebyť sám. Nebyť osamelý. Mať spoločnosť.
Mať nejakú partiu, niekam patriť. Mať sa na koho obrátiť keď mi je
ťažko. Hrozne by som niekoho chcel mať. Ale márne. Celý život som prežil
ako samotár. Trpím pre to strašne. Je to nevydržateľné. V škole som
v lavici sedel celý čas sám a nemal som kamarátov. Učitelia mi nepomohli.
Nikoho nezaujímalo že trpím. Jediné podstatné bolo aby som nosil jednotky.
To že keď vyrastiem a budem absolútne zúfalý, lebo nemám žiadne vzťahy,
nikoho nezaujímalo. V škole som sa učil na samé jednotky a dostával som
vyznamenania. Ale keďže som sa nenaučil komunikovať s ľuďmi a vytvárať
vzťahy, tak teraz som nepoužiteľný. Nikto ma neviedol k tomu aby som sa
tieto najpodstatnejšie veci naučil. Teraz nemám nič. Som troska. Som
neužitočný. Mám silné depresie a nevládzem nič robiť. Najhoršie je na
tom že som úplne sám. S nikým nekomunikujem. Žiadni kamaráti mi zo školy
nezostali. Môj život je zúfalstvo. Cítim veľkú dieru v sebe. Hrozne to
bolí. Snažím sa ju zaplniť. Jedlom, žeriem sladkosti aby som tú dieru
zaplnil. Dymom, fajčím aby som tú dieru zaplátal. Nenávidel som fajčenie,
nikdy som na škole nevyskúšal ani jednu cigaretu a stále fajčenie
neznášam. Často nakupujem cez internet, aby som tú dieru zaplnil vecami, ale
nepomáha to. Možno na sekundu tú dieru zaplátam, ale potom sa v zápätí
opäť otvorí a opäť to bolí. Chcel by som liek na tú bolesť.
Psychiatrické lieky beriem, ale tie nezaberajú. Ako mám žiť bez
spoločnosti keď človek je spoločenský tvor? Chýba mi objatie, chýba mi
dotyk. Ráno sa budím s tým, že túžim mať pri sebe človeka. Túžim po
blízkosti. Nechcem byť sám. Či je vonku vírus alebo nie je, je to jedno, ja
som v rovnakej izolácii. Je to tak veľa čo potrebujem? Je to také
zložité? Odbornú pomoc som hľadal, ale tá vôbec nefunguje tak ako by
človek očakával. Písal som aj na chat linky detskej dôvery, volal som na
linku detskej istoty, písal som na IPčko a volal som aj na linku nezábudka.
Linky pomoci majú svoje limity. Hlavne mi nedokážu pomôcť nájsť si
priateľov. Ani s operátorom si vzťah nevytvorím, keďže mi
neprezradí ani svoje meno. Asi som tie problémy začal riešiť neskoro.
Hrozne som sa hanbil priznať že mám problém. Nenávidel som sa za to.
Nedokázal som si pred nikým pripustiť že so mnou nie je niečo v poriadku.
Celý čas som bol uzatvorený do seba a všetko v sebe dusil. Nemohol som sa
nikomu pozrieť do očí. Nechcel som byť na výsmech s tým že mám
problém. Nechcel som aby ma ľudia odsúdili. Všetko som v sebe potláčal
aby som sa navonok vyzeral že som normálny. Ale stalo sa presne to čoho som
sa najviac bál, že som zostal osamelý a mimo spoločnosti. Ľudia, riešte si
svoje problémy kým je čas, nehanbite sa za ne. Nebojte sa
požiadať o pomoc. Neodkladajte to a neignorujte to. Môže vám to
zachrániť život. Ja som asi svoju šancu premeškal. Aj keď mám dlhé roky
samovražedné myšlienky, ale asi prichádza môj koniec. Zlyhal som. To
bremeno problémov narástlo do takých rozmerov, že som to neuniesol. Už ani
teraz sa necítim byť živý. Zabilo ma to. Už to len ťahám zo
zotrvačnosti, ale nežijem. Dúfam že už to dlho pokračovať nebude. Potom
už nebudem trpieť.