Ahoj, Liza 🙂 Odpovedám ti trocha neskôr, snáď to nevadí. V prvom rade
ťa musím pochváliť a povedať ti, že máš môj obdiv za to, že si
výborne uvedomuješ, že sebapoškodzovanie nie je a nikdy nebolo správnym
riešením. Takisto to, že si už vyše rok zvládla bez toho, je super. Úplne
chápem, ako sa cítiš – smútok zažíva nielen každý tínedžer, ale aj
každý človek. S ľuďmi to mám úplne rovnako – tiež mám častokrát
neistotu, že ma nemajú radi, a preto sa od nich sám dištancujem, aby mi to
ublížili čo najmenej. To ale určite nie je správna taktika. Verím tomu,
že máš zopár skvelých kamarátok a kamarátov, ktorí ťa určite radi
majú a tešia sa z tvojej spoločnosti. Navyše, s tým aká uvedomelá si,
môžeš byť aj sama sebe výbornou „kamarátkou“ – rob veci, čo ťa
bavia a venuj čas sebe 🙂 Nikto od teba nemôže chcieť, aby si ukazovala
všetky emócie, ktoré cítiš – treba na to ísť veľmi postupne a robiť
iba to, čo chceš robiť. To, že si ublížiš, samozrejme ničomu nepomôže.
Byť tebou, skúsim obrátenú psychológiu – stále, keď si smutná, alebo
naštvaná, si skús povedať, že sa potrebuješ zlepšiť – vtedy sa uč
nejaký nový jazyk, hrať na hudobný nástroj, cvič alebo rob hocičo iné,
čo pre teba bude prospešné a pomôže ti vyventilovať hnev a smútok. Ak sa
niekedy budeš cítiť sama a budeš chcieť hocičo povedať, určite sem ešte
napíš a budem rád, keď sa porozprávame 🙂