Je normálne, že sa v 16 rokoch cítim stratená a zmätená? Som
16-ročné dievča tento mesiac som začala chodiť do novej školy resp. na
gymnázium.

Bola to stredná škola mojich snov, tvrdo som sa pripravovala na prijímacie
skúšky a úspešne som ich zvládla. Bola som nesmierne šťastná, keď som
dostala prijímací list, bolo to moje veľké želanie študovať na tejto
strednej škole. Je to náročnejšia stredná škola, ale skvelá, ak chcem
pokračovať na VŠ, čo je môj zámer.

Problém je v tom, že sa cítim naozaj divne. Chýba mi moja stará škola,
hoci som vždy hovorila, že mi nikdy nebude chýbať. Chýba mi všetko,
dokonca aj veci, ktoré som nenávidela. Chýbajú mi spolužiaci, dokonca aj
tí, ktorých som nenávidela, chýbajú mi moji starí učitelia, chýbajú mi
tie hodiny, chýba mi cesta do školy. V podstate… všetko.

Nie je to tak, že by som nenávidela svojich nových spolužiakov alebo
školu, len cítim nostalgiu a som zmätená a stratená. Keď som mala 15,
necítila som sa tak, ale teraz, keď som vstúpila do novej etapy svojho
života, cítim sa stratená. Viem, čo chcem, ale zároveň nemám
tušenie.

Tiež som si uvedomila, že nemám záujem si nájsť kamarátov v škole.
Myslela som si že tým že prídem na novú školu bude to lepšie a nájdem si
skupinku kamarátiek, viem že som v škole zatiaľ len 4 dni, ale už to
cítim tak že máme skupinky, rovnako ako na zakladke a cez prestávky iba
sedím v lavici. Už som sa bavila s pár ľuďmi ale tie konverzácie mi
prišli také.. no jednoducho nie pre mňa. Rešpektujem svojich spolužiakov,
ale proste… všetky rozhovory mi prídu nudné a mám pocit, že ľudia sa so
mnou budú chvíľu rozprávať a potom prestanú. Nemám tušenie, ako si
ľudia v strednej škole nájdu najlepších priateľov na celý život.
Zmierila som sa s tým, že tam nemám rada rozprávanie sa s ľuďmi, chcem
len sedieť na prestávkach, v pokoji zjesť desiatu, učiť sa a počúvať na
hodinách. Aby som bola úprimná, som komunikatívna osoba, ale… škola nie
je miesto, kde by som sa chcela rozprávať a nadväzovať priateľstvá. Nemám
veľa priateľov, takže sa obávam, že si nikdy žiadnych nenájdem, pretože
ani v novej škole som nenašla ľudí, s ktorými by som si rozumela.
S nikým som si nerozumela a všetky rozhovory ma vyčerpávali. Neviem, prečo
sa tak cítim, zmeny ma vždy desili a teraz, keď sa všetko zmenilo, začínam
sa cítiť… inak. Chcem späť svoju starú ja, aj keď cítim, že sa mi
darí lepšie.

Je niečo z mojich skúseností normálne?