Ahoj Blueberry, rozumiem, že cítiť sa osamelý a nepochopený rozhodne nie
je nič príjemné. Vedz však, ze častokrát je toto obdobie len fáza, ktorá
prehrmí a postupne sa človek začne cítiť oveľa lepšie. Tieto pocity
u teba teraz môžu prevládať hlavne preto, že sme všetci zavretí doma
s tými istými ľuďmi a po uvoľnení všetkých opatrení sa veci opäť
vrátia do normálu. Na tvojom mieste by som sa o týchto pocitoch skúsila
s niekým porozprávať, buď s tvojou mamou psychologičkou, alebo si aspoň
zavolať s nejakou kamarátkou, ktorej dôveruješ. Ak by sa to ale
zhoršovalo, neboj sa vyhľadať odbornú pomoc, alebo sa ozvať aj nám do
chatu. Drž sa.

Ahoj Blueberry, je mi ľúto, že sa cítiš tak osamelo a určite nie
je príjemné, žiť v strachu z toho, že budeš nedocenená. Je
pravda, že nepoznáme myšlienkové pochody druhých ale vieme im napriek
tomu pomôcť a podporiť ich. A ver mi, že tvoju snahu, urobiť
druhých šťastnými, vždy niekto docení. Tá dnešná doba zvykne
trápiť aj mňa ale verím tomu, že ľudia poznajú mieru a vedia sa
poučiť zo svojich chýb a počítam s tým, že jak my tak aj
ďalšia generácia, posunieme ľudstvo o minimálne o 2 kroky dopredu.
Drž sa a neprestávaj veriť.

Myslím že to všetko je fajn je fajn pocit vedieť že dokážete niekomu
pomôcť ale osobne poslednú dobu sa cítim hrozne s je to už vyše roka
robím všetko preto aby to bolo už lepšie, ale nočné mory strach že zas
urobite niečo pre niekoho a nebude im to stačiť ďalšie nadávky a všetko
musí byť v najmenšiom poriadku je hrozná vedieť že sa zobudite s tým
šťastim kedy ste s rodinou a môžete byť úplne šťastný s potom prísť
medzi ľudí vo vašom okolí a robiť všetko podľa nich je hrozný a toľko
krát som povedala že chcem ísť preč aspoň späť kde som vyrastala nemohli
sme… A preto o 4roky pôjdem na vysokú a chcem sa venovať pomoci kde
pomôžem deťom ako sú tu lebo je to správne a vy robite správnu vec aj keď
život neni prechádzka ružovou záhradou s nemali by ste brať všetko tak
ružovo ale ja to zatiaľ nechápe em však čo by ste asi mohli čakať od
tínedžera vo veku 16 rokov kedy len „spoznáva svet“ Mám rada kamarátov
s je ich dosť ktorý vedia všetko o mne ale ani rodina ani tí kamaráti
nevedia moje myšlienkové pochody aké mám v hlave ja ale viem aké je byť
obľúbená a viem aké je byť úplne nikto viem to a preto tvrdim že niekto
musí tie veci zažiť aby vedel aké to naozaj je áno psychológia je dobrá
vec moja mama je psxchologička a je to fajn ale je ťažké povedať niekomu
všetko čo vás toľko roky trápy moja mama vie že to začalo smrťou babky
lebo tie veci a problémy sa ukladali a ten rok som to neriešila a skončilo to
s depresiou a nespavosťou mne to všetko pomohlo ale len preto že to je moja
mama ktorú poznám mamina v práci robí toľko sedení aby mohla pomôcť
tomu dieťaťu ale trvá to dlho s nikdy nepovie celú pravdu a môže sa
ďalej trápiť ale to je aj touto dobou som rada za to kde som a ako ma
vychovali rodičia pretože keď sa pozriem na túto dobu je hrozná to čo
robia tínedžeri v ešte mladšiom veku ako som ja tak to je hrozné…
Myslím tým že nie je správne chovanie tých detí určitá časť si za to
môže sama možno tým že si mysli že je stred pozornosti tak môže
ubližovať, piť,fajčiť a drogovať… A občas ten ktorému vážne treba
pomôcť nepomôže už nikto a zabije sa neni to správne pretože ten človek
sa trápil tak moc s tak moc potreboval pomoc ale nikto tu nebol nikto nebol
schopný pomôcť len preto že sa bojí už niekomu veriť bojí sa že sa mu
vysmeju

Ahoj Blueberry. Áno, pocit osamelosti už veľa z nás zažilo. Je úplne
normálne sa tak raz za čas cítiť. Čo sa týka toho, že ti viac záleží
na tom, ako sa cítia ostatní než na tom, ako sa cítiš ty – je veľmi
pekné, že sa staráš o druhých, ale nezaškodí trochu myslieť aj na seba.
Dopraj si niečo príjemné, napr. horúci kúpeľ, masáž, fyzickú aktivitu,
ktorá ťa baví… Napíš si na papier nejaké pozitívne formulky, napr.:
„Som dobrá taká, aká som.“ „Zaslúžim si lásku a prijatie.“ a pod.
Prečítaj si ich vždy, keď sa budeš cítiť zle. Verím, že sa to čoskoro
zlepší a budeš sa mať dobre. Držím ti palce.