- Táto téma je prázdna.
-
Téma
-
Neviem čo sa so mnou poslednú dobu deje ale potrebujem aby niekto vedela mi veci vnímam a čo sa so mnou naozaj deje… Tak som niečo napísala. Tak ako som to cítila..fakt ako to mám… konštatovanie…
Občas klesáme do takej hĺbky o akej sme ani nesnívali. Niekedy sú naši najbližší najväčším dôvod toho prečo už nie sme živý.
Časom sa psychosomatika javí inak ako to znie. Nie je to len o vnútri… Máte pocit, že chápete aspoň trochu ako sa cítia ľudia s rakovinou. Akú hrôzu asi mali v očiach keď si prešli po vlasoch a ostali im v ruke? Akú hrôzu museli mať keď sa ráno česali a v umývadle bolo viac ako na hlave? Možno vtedy ešte netušili. Stále to zabolí rovnako. Vlasy už nie sú to čo bývali. Krása nikdy neodíde. Po čase ale lesk áno. Začnú byť krepovité a lámať sa ako obyčajný papier. Stratia svoju pružnosť… A vy stratíte svoju odolnosť.
Není to však len o vlasoch. Pokožka je odrazu suchá ako Sahara. Oči nemajú už lesk dieťaťa a ten nevinný rumenec na lícach sa objaví už len málokedy. Je to skôr hra make-upu, sĺz a zimy či prílišného tepla. Nie radosti ako kedysi. Pokožka je zrazu bledá. Kútiku úst vysušené kútiky očí červené a boľavé… A slzy?…aj tie svoju bolesť a intenzitu radšej zmiernili. Strach ich dokáže nádherné potlačiť.
Keby sa ma niekto opýtal ako sa taký človek cíti, nevedela by som mu dať jednoznačnú odpoveď. Otupenosť v hrudi a nesmierna slabosť pri srdci. A zároveň je srdce najväčší bojovník. Bije tak rýchlo je to, to jediné čo vám občas pripomenie, že nie ste ešte celkom mŕtvy. V skutočnosti telo ale nevládze. Prepadáte sa. Topili ste sa už niekedy? Ak áno, spomeňte si ako ťažké telo ste vtedy mali. A potom aké ľahké zrazu bolo? A čo chorý ľudia? V skutočnosti sme aj my chorý. Nie chrípkou ale na duši. Telo nás bolí ako chorého človeka, ba aj horšie. Končatiny sú ťažké, oči vidia hmlu, hlava sa hrá na kolotoč a vlastný dych počujete trikrát hlasnejšie.
Ako vo filme.Prsty sa vám trasú aj bez dôvodu a nohy vás po troch krokoch púšťajú ku zemi. Ale vy viete, že padnúť si nemôžete dovoliť. To by ste boli slabý podľa iných. Avšak tie čierne bodky a hmla ktorú vidíte, nie je výmysel. Niekedy si stačí len ľahnúť, nadýchnuť sa a slzy idú samé. Modlíte sa Bohu, aby vás bolesť prešla pri tom v mysli chcete, aby ostala lebo je to, to jediné čo poznáte. Bez toho neviete kto ste. A tak sa strachujete, čo by s vami bolo ak by bolesť nebola. Je to vaša jediná a zároveň najlepšia kamarátka. Temnota.
Ktorá neodchádza.
A ktorá vás zabíja.Občas keď si ľahnem mihalnice mi klipnú dvakrát. Srdce bije príliš rýchlo aj keď som veľmi slabá. Oči hľadajú akýkoľvek pevný bod, aby som nezaspala. Nepodarí sa to.
Oči sa zavrú samé je to ako zlý žart. Potom už len tma. A paradox na záver tejto nekonečej hry.
Všetci vieme, že to nie je spánok.Keď som raz povedala, že mám úžasný sluch a zrak bola to pravda. Musela som mať, ak som chcela prežiť. Oči si musia zvyknúť na tmu, ruky na obhmatávanie nábytku a uši na to rozoznať či ide o hrozbu alebo nie. Avšak teraz oči trpia. Citlivé na slnko, na svetlo. A moje uši tiež. Piesne ktoré som si kedysi pustila na 100 sú teraz priveľa. Občas aj dve paličky na telefóne sú pre mňa hlasné.
A čo spánok? Je to moja najobľúbenejšia hra.
Z celého scenára je to tá dokonalosť, ktorá najviac zabíja. Spánok je tiché nebezpečenstvo. Hráte šach. Myseľ sa s vami hrá. Stačí zavrieť oči. Sny vždy prídu… môžete sa modliť pre žiadne, pre lepšie. Vždy sa v snoch vrátia spomienky. Obrazy. Najhoršie je, že už sa nebudíte ani s panikou. Len ticho otvoríte oči. Počujete kroky, ktoré nie sú pravda. Vidíte na stenách tých nechutných osem nohých tvorov aj keď tam nie sú. A tak vysokočíte na nohy, dýchate rýchlo, ťaháte sa za vlasy a vy viete, že to pravda nie je. Potom adrenalín vyprchá, zveziete sa na kolená pri postel a ticho plačete. A až potom si konečne ľahnete. Občas sa len prebudíte. Skontrolujte čas, to či to nie je len sen a myseľ vás opäť uväzní v tej nekonečnej bolesti.Jedlo je zdrojom energie. Vám sa ale nechce ani prehĺtať. Viete, že ste schudli. Viete, že by ste mali jesť ale to, čo ste kedysi milovali je teraz len ďalšie jedlo v poradí ktoré zjesť musíte, aby sa rodina nehnevala.
Surová povinnosť.Sprcha je ako vyliezť na Mount Everest. Keď sa vám už podarí postaviť sa pod ňu a osprchovať sa, nechcete odísť z toho tepla. Ale nemáte na výber. Vaše chvíľkové bezpečie vymyzne.
Číre zúfalstvo.A potom sa vám nechce ani len dýchať.
Keď ste chorý dáte si akékoľvek lieky, a keď vás utlmia do spánku je vám to jedno.
Začarovaná apatia.Lyžička je niekedy príliš ťažká.
Občas viete len hodiny ležať, nič nerobiť, na nič nemyslieť len byť. A to bolí najviac.
Samota.V skutočnosti sa vás málokto z blízkych opýta ako sa cítite. Pýtajú sa pre povinnosť alebo preto lebo sa naozaj chcú vcítiť?
Je to vec ktorú nikto nepochopí.
Apatia vás zaživa požiera, telo kolabuje, myseľ odchádza, a vy ani neviete čo z vás ostalo.
Spejete do záhuby.Cítite sa ako na drogách…ako po alkohole… ľahko… keď sa prepadáte hlboko. Potom to vymizne. A s tým príde realita. Povinnosti, ktoré urobiť musíte, výčitky čo zvládnuť viete a neviete. A potreba rezať sa. Na ktorej ste tak závislý, že slzy výjdu až vtedy keď sa už porežete. A tá krv? Upokojuje vás. Chcete jej vidieť viac. Nájdete si čokoľvek. Čokoľvek malé a prenosné s čím to pôjde ľahko. Čokoľvek čo vám dovolí cítiť bolesť, ktorá hovorí, že ešte nie ste mŕtvy.
A takto stratíte chuť bojovať…
Naši blízky by nám niekedy mali byť oporou.
Často sú však dôvodom, prečo umierame.
Prečo nás už ani dýchať nebaví.
Prečo aj dýchať je také ťažké…A čo pocit otupenosti a prázdnoty?
Naozaj je taký ako si každý myslí?
Len veľké nič?Skôr je to bolesť ktorá sa rozšíri do čiernej diery. Tak veľká, že telo aj myseľ odmietnu vnímať a tak to nazvú prázdnom.
A áno skutočne nič necítime.Vraj sme neempatické ,sebecké hovädá.
Ničitelia samy seba..
Pomalá deštrukcia.Najviac nás zabijú ale slová.
Len sa usmievame niekedy už ani to.
Nevládzeme sa už tváriť, že o nič nejde ale vieme komu sa to ešte oplatí vysvetľovať a komu nie. A predsa nám stále záleží na tom aby sa iní mali dobre.A slovné narážky, že sme leniví a nič nerobíme. Že sa nemáme utápať v smútku.
Neutápame sa. Hľadáme východisko ale nikto nám nepomáha nájsť ho.
A tie výčitky? Tvoria ešte väčší pocit otupenosti. My sme už však tak zvyknutý, že sa nebránime. Rozprávať zmenená míňať energiu. Hovoriť je ťažké. Nájsť slová je ako sa snažiť zabiť sériového vraha.A tiene sú bolesťou, ktorej sa bojíme.
Utekáme preč, to kde žijeme nie sú domovy.
Nikdy sme necítili lásku. Nie úprimnú.A hudba už ani tá sladká opojná krása nič neznamená.
Máme city. Ale nemá význam vysvetľovať a ukazovať to niekomu, kto vám robí výčitky.
Šetrite si slová. Tie ešte budete potrebovať.
Šetrite silami, lebo potom neostanú už ani na posledné * buch*
Rezignácia…