ale každopádne je to len môj názor, neviem ako to v skutočnosti je. ak
to bude potrebné povedať, tak to povie ale urobí to len pre tvoje dobro, tak
ako píše anonymna

Ahoj, no psychologička dodržiav také že ,, lekárske tajomstvoô alebo
tak, a keď ju poprosíš aby to nehovorila, a keď sama hovoríš, že vieš,
že to nikdy nespravíš, tak by to nemala vravieť rodičom. Každopádne veľa
síl, dáš to!

Ahoj, Ema, mrzí ma čím si prechádzaš.. Úplne chápem ako sa cítiš,
ale je dôležité vedieť, že si zaslúžiš pomoc a tá psychologička je tu
pre teba. Tiež si prechádzam už dlhšie týmito vecami a taktiež som si
myslela, že takto budú moji rodičia reagovať. Určite Ti odporúčam
povedať psychologičke o všetkom čím si prechádzaš, nezostávaj v tom
sama. Ak ešte nemáš 18 rokov tak to bude musieť povedať tvojim rodičom,
to ale neznamená, že Ti chce ublíť a neznamená to hneď ani to, že tvoji
rodičia budú reagovať tak ako si myslíš. Môžeš sa s ňou dohodnúť na
tom čo presne chceš aby povedala rodičom a aj na tom ako im to má povedať.
Dobre by bolo keby si bola pri tom aj ty a mohli by ste sa všetci spolu
porozprávať. Ak Ti má byť nepríjemné, že by Ťa rodičia neustále
kontrovali tak by im to určite povedala. Je to odborníčka a vie čo Ti
pomôže a čo nie. Tvoji rodičia to od psychologičky určite príjmu a
zachovajú sa tak aby si sa ty cítila dobre. Zároveň Ti aj odporúčam
nájsť si niekoho iného s kým by si sa mohla porozprávať. Držím Ti palce
a dúfam, že všetko zvládneš! 🙂

🙂

Ďakujem, anonym.

Ahoj Matej. Z toho príspevku, ktorý Ema napísala, vidím, že ju to
naozaj trápi. Už to samo o sebe svedčí o tom, že to, čo prežíva, je
minimálne pre ňu dosť zlé a že sa tým, čím prežíva, nechce chvastať,
ale zjavne sem prišla po pochopenie, podporu a pomoc – na to presne je táto
poradňa. Niekedy aj to, čo nám sa zdá ako nie až taký veľký problém,
môže byť pre druhého veľmi dôležité a ťažké. Preto je dôležité
problémy toho druhého nehodnotiť a neodsudzovať to, ako sa cíti, ale skôr
poskytnúť podporu a snažiť sa vcítiť do toho, čo ten človek prežíva.
Určite ani tebe by nepomohlo v takej situácii, kebyže tvoje prežívanie
niekto posudzuje, znehodnocuje alebo akýmkoľvek spôsobom zľahčuje. Predstav
si, že by si sa niekomu zdôveril s niečím, čo ťa veľmi trápi, a dostal
by si odpoveď v štýle: „To určite nemôže byť také zlé.“ Ako by si
sa cítil? Verím tomu, že omnoho viac by ti pomohla odpoveď ako „To ma
mrzí. Chápem, čo prežívaš.“ alebo niečo podobné. Nesúďme prosím
navzájom to, aký má kto problém, ale radšej sa navzájom podporme. Verím,
že to dokážeš.

No teda a čo teraz ty akože sa tu chvastáš určite to nie je také zlé
tak prestaň.

Ahoj, Ema. Je dobré, že si napísala do Rovesníckej poradne a že chodíš
ku psychologičke. Už len to, že si sa rozhodla o svojich myšlienkach
rozprávať znamená, že si na výbornej ceste k tomu, aby ti bolo lepšie.
Potreba psychologickej pomoci je bežná a úplne normálna – tak ako ideme
ku doktorovi aby nám pomohol, keď nás niečo bolí. Mať takéto myšlienky,
ale zároveň ich držať v sebe a báť sa, že prídeš o veci, kt. máš
rada (kamoši, výlety…) musí byť veľmi náročné. Je dôležité, aby si
mala niekoho, komu sa so svojimi pocitmi môžeš zdôveriť. Psychológovia
musia zachovávať mlčanlivosť, výnimkou je len situácia, keď majú pocit,
že si v ohrození života. Skús o tom, čo prežívaš, povedať
psychologičke presne tak, ako si to napísala sem. Že ťa trápia také
myšlienky, ale nikdy to neurobíš. Povedz jej aj o tom, ako to vnímajú
tvoji rodičia, aby ťa vedela čo najlepšie pochopiť a poskytnúť ti čo
najlepšiu pomoc. Ak budeš potrebovať, môžeš kontaktovať aj Linku detskej
dôvery cez mail odkazy@linkadeti.sk,
telefón (0907 401 749) alebo cez chat. Zostaň silná. Budem ti veľmi
držať palce.