Zdravím, každý deň keď idem do školy zažívam úzkosť a stres, mám
problém skrz úzkosť sústrediť sa a vôbec komunikovať s ľuďmi
v škole. Vždy keď je okolo mňa viac ľudí začne sa mi triasť telo,
neviem sa dívať na ľudí bez pocitu úzkosti. Už viac krát som chodil ku
psychológom no vždy sa to prerušilo (školského psychológa vyštvali,
druhá psychologička išla na materskú, na treťom som nemal žiadne sedenia
iba som prišiel nasadili mi okuliare a sluchadla s meditacnou hudbou) pred par
rokmi sme sa doma starali o starku s rakovinou a každý večer som ju počul
plakať a pomaly slabla a bola viac a viac zubozena, operacia zlyhala nádor bol
už rozšírený,nakoniec jej v nemocnici vysadili lieky a prebrala sa do
bolestí a zomrela, dosť sa to na mne podpísalo bol som u psychiatra
predpisali mi antidepresiva z ktorých som sa cítil bez emocii a motivácie
tak som ich po dvoch mesiacoch vysadil s tým že mi je „dobre“. Už je to
tri roky, za dva týždne mam ísť ku znova ďalšej no pochybujem že mi to
pomôže. Hlboké dýchanie mi pomáha ale krátko a úzkosť sa vracia a viac a
viac . Keď mám panicky záchvat menujem predmety okolo mňa no nepomáha to.
Rodicia o tom vedia ale nevedia ako mi pomôcť, pomáhali mi cbd kvapky no nie
v takej miere ako by som potreboval a celkovo ich cena je vysoká na pomery
mojich rodicov ktorí su v dlhoch kvôli liečbe starkej a zatiaľ sú stále
nelegálne. V škole som jediný sám, s nikým sa tam nerozpravam, dávam si
pozor aby nikto nevidel že sa trasiem tak iba sedím a nič nerobím. Zapisujem
si každý deň ako sa cítim a dúfam, že to pomôže novému psychológovi
pomôcť mi, no termín som dostal až 18.12. Často vynechávam školu a
z psychiky som často chorý tak mám teraz problémy s učivom a dochadzkou.
Snažím sa chodiť tam pravidelne, pretože nechcem niesť horšie následky
mojich činov, už nemám ani na výber, no nechcem sa takto cítiť každý
deň. Nechcem už zažívať prebdene noci z toho že tam mám ísť, depku
z toho, čo som si narobil za problémy a za koho ma vlastne berú ľudia, že
spôsobujem rodičom iba starosti naviac, nemôžem sa ani zabiť lebo by som im
iba ublížil, a to si nezaslúži žiadny rodič a pre mňa to nie je
východisko. Už dlhšie nechodievam nikam, iba sedím v izbe alebo som pri
zvieratách no aj to málo. Ospravedlňujem sa pokiaľ som niekoho obral
o čas, som si vedomý že to bude vždy ťažké a že každým dňom sa to
stane ľahším, no dnes sa to znasobilo a nevedel som čo urobit, hanbím sa,
že mám problém ísť vôbec do obchodu či na prechádzku. Predtým sa to
dalo zvládnuť, no teraz neviem ako a čo, preto sem píšem. Ďakujem