Ahojte. Som momentálne na erasme na pol roka a cítim sa hrozne. Mala som
skupinu kamarátov lenže keď sme boli na trojdňovok výlete, spoznali tam
iné dievčatá z Holandska a urobili skupinu bezo mňa do ktorej má
nezahrnuli. Ja som tam vtedy trávila čas najmä s mojou spolubyvajucou a jej
kamarátkami, ale ani oni ma nikam nevolajú a vždy sa jej musím pýtať či
chce niekam ísť a presviedčať ju aby ma zobrala so sebou. Jeden chalan
z tej pôvodnej skupiny ma s nimi stále občas volal, lenže keď som prišla
na miesto, všetci okrem mňa tam dorazili spolu. Tak som sa ich spýtala, či
spravili skupinu bezo mňa a oni chvíľu zaváhali a že hej. Tak som sa
spýtala, či sa môžem pridať. Naveľa naveľa ma pridali. Včera sme boli na
výlete a potom rovno za mnou v autobuse riešili ako pôjdu na drink, keď
dorazíme naspäť do mesta. Opýtala som sa, či môžem ísť teda s nimi a
oni sa vyhovárali že vlastne ani nejdú na dlho a nechceli má so sebou
zobrať, ale nakoniec som aj tak išla. Teraz sa cítim v ich spoločnosti
veľmi trápne lebo je jasné že ma tam nechcú. Lenže ja už nemám s kým
iným tráviť čas. Mám pocit, že iba ja tu robím tú snahu s niekým sa
zoznámiť a veľmi sa mi to nedarí. Jediný, kto chce so mnou tráviť čas je
moja druhá spolubyvajuca, lenže ona je veľmi introvertná a nechce chodiť na
žiadne akcie a hlavne nechce tráviť čas s inými ľuďmi, takže keď sa
s niekým rozprávam iba pri mne ticho stojí. Cítim sa hrozne. Všetci mi
hovoria ako je toto najlepší čas ich života ale ja mám pocit že som
strašne izolovaná a nešťastná. Neviem čo mám robiť, vôbec to psychicky
nezvládam , každý deň mi je horšie a horšie. Neviem ako sa už teraz
niekam začleniť, lebo všetci už majú svoje skupinky a poznajú sa. Je mi
naozaj strašne. Mal ma prísť pozrieť aspoň frajer ale stratil doklady a
keďže nie je občan Slovenska, bude trvať veľmi dlho kým mu vybavia nové,
hrozí možno aj že bude deportovaný do svojej krajiny. Neviem čo mám
robiť, som úplne na pokraji síl, nemôžem spať, takmer nejem, strašne som
schudla. Každý deň hodiny a hodiny plačem, strašne mi zviera hruď. Neviem
čo mám robiť. Keby to boli také že som antisocialna a nesnažím sa dostať
medzi ľudí, lenže ja sa snažím, strašne. A nič z toho, iba dokola
prežívam pocit odmietnutia a menejcennosti. Je mi hrozne.