- Táto téma je prázdna.
-
Téma
-
Lola:
Čaute… som tu zas s tým istým problémom. Už som tu dávnejšie
písala o mojich psychických problémoch s jedením. No… ja som o tom
povedala rodičom a školskej psychologičke a cítim sa hrozne. Všetci to
zľahčujú a nikto to neberie vážne. Všetci hovoria, že to, čo robím, je
normálne (asi mysleli to, že mám strach z priberania, fyzicky si ubližujem,
snažila som sa vyvracať jedlo ktoré som zjedla atď.) a že anorexia a
bulímia vyzerajú oveľa horšie a keby som mala poruchu príjmu potravy, bolo
by to asi na mne vidno aj fyzicky. Ako som už písala, cítim sa hrozne lebo
nikto ma neberie vážne. Že vraj to všetci tak majú atď. Som z toho
brutálne nahnevaná lebo oni si podľa mňa ani len nevedia predstaviť, aké
to je, aké je to cítiť obrovský odpor k svojmu telu, mať chuť vracať po
jedle a mať myšlienky na samovraždu. Prepáčte že píšem tak nahnevane,
ale strašne ma to štve a zároveň som z toho nešťastná, že všetci
zľahčujú moje trápenie. Tak ja rozmýšľam – čo mám robiť preto, aby
ma brali vážne? Mám zo seba urobiť chodiacu kostru a cvičiť do bezvedomia?
Mám sa pokúsiť o samovraždu? Mám vracať po každom jedle, aby ma brali
konečne vážne a uznali, že to, čo robím, nie je OK? Rozmýšľam, že
jedno z toho asi urobím, inak už neviem…