Neznáma:
Ahojte… je mi trošku divné to takto sem písať. Chcem sa spýtať, že
či je normálne, že niekedy premýšľam nad tým, aké by to bolo, keby tu
niekto nebol – moji rodičia, moja sestra, niekto iný atď. Samozrejme, že
nechcem, aby sa niečo také stalo, ale niekedy mi to len tak napadne. Je to OK?
Nepoznám nikoho iného, kto by z času na čas mal takéto myšlienky…
Neznáma:
Ďakujem za všetky odpovede, veľmi mi to pomohlo
Neznáma:
Ďakujem za všetky odpovede, veľmi mi to pomohlo
Neznáma:
Ďakujem za všetky odpovede, veľmi mi to pomohlo
Katarína, rovesnícka poradkyňa:
Ahoj, som rada,že si sa na nás s týmto obrátila. Nemusíš byť kvôli
tomu znepokojená. Občas prídu chvíle alebo myšlienky,ktoré nie sú práve
príjemné. To, že si napríklad predstavíš, čo by sa stalo,keby tu niekto
nebol neznamená hneď, že si to želáš. Predstavuješ možno skôr, čo by
bolo ďalej ako by si to zvládla.Pretože raz prídu aj také dni. Nemusíš sa
obávať,že to je zlé alebo, že je niečo s tebou zle.Na každého človeka
to príde. Keď už máš také myšlienky,skús si predstaviť aj niečo
pozitívne s tými osobami.Napríklad,čo si s nimi prežila – rôzne
výlety,srandy.
Nika:
Ďakujem za odpoveď 🙂
Eliška:
Ahoj,ja to mám podobné že niekedy sa tak zamyslím že prečo existujem a
pod. Ale podľa mňa je to v pohode pretože z času na čas sa určite
každý zamyslí nad takými možno banálnymi otázkami
