- Táto téma je prázdna.
-
Téma
-
Nihilist:
Aký má zmysel vstávať každý deň, aby som prežila opäť raz a znova
ten istý stereotypný deň, ktorý je momentálne ešte viac stereotypnejší
než predtým ako začala karanténa a robiť nezmyselné úlohy, ktoré mi
zaberú celý deň a pravdepodobne I tak to všetko nebudem nikdy potrebovať
v mojom nikam nevedúcej, takpovediac zbytočnej existencii, namiesto vecí,
ktoré ma reálne bavia aspoň trochu. Aký má zmysel nasilu existovať kvôli
druhým, len aby som neodišla z tohto sveta ako sebec, ktorým má i tak
často označujú a popritom sa i tak pomaly bez pohľadu iných ničiť? Aký
má zmysel sa snažiť prežiť v stereotype, keď i tak raz všetci zomrieme
či už o minútu alebo o 40 rokov?Viem, že všetko toto čo som napísala je strašne negatívne. Negativita
je súčasťou mňa a žijem s ňou už pár rokov a pozitívne myslenie mi je
akousi formou neprirodzené… Taktiež ubúdajúca strata motivácie, ktorá
teraz ubudla ešte viac pri tom všetkom nátlaku a samote čo má dostáva do
štádia pýtať sa samej seba a tajne dúfať, ,,Čo ak, by som sa už konečne
neprebrala a spala na veky?“ Možno by mi bolo lepšie. Konečne by mi aspoň
nevyčítal, že veľa spím… Že trávim čas s ľuďmi, ktorý mi chýbajú
aspoň v snoch a dostávam sa na miesta, kam by som sa aktuálne ťažko
dostala… Že som lenivá… Že som unavená zo svojej existencie a už sa
nechcem nikdy prebrať…Ak to niekomu nedáva zmysel, tak sa ospravedlňujem. Avšak takto sa
momentálne cítim po 6 týždňoch bytia doma (a áno karanténa začala len
pred 2).
