Potrebujem blízkych kamarátov ale žiadnych nemám. Už dlhú dobu
s týmto bojujem a uvedomujem si že sa cítim sama a iná ako ostatní. Na
konci dňa sa nemám s kým porozprávať. Áno s rodičmi hej ale chcela by
som svojho rovesníka. Vždy si vravím, keď sa cítim smutno že nemám
kamarátov že to je fajn, musím sa len učiť a dostať sa na moju vysnívanú
vysokú školu ale niekedy v noci ma to dostane. Žiadna rada mi nepomohla.
Skúsila som už všetko a vždy mám pocit že ľudia sa akoby so mnou nechcú
rozprávať. Vzdala som sa na priateľstvach a vravím si že len treba
sústrediť sa na školu ale viem že to nestačí, potrebujem niekoho kto mi
bude rozumieť, niekoho iného ako moji rodičia keďže niekedy sa úplne nedá
im povedať všetko. Už od malička túžim po kamarátke. Som prvý rok na
gymnáziu a myslela som si že si nájdem kamarátky, ale nič. Mám pár
kamarátok ale sú to len dievčatá s ktorými sa raz za čas bavím v škole
a to je všetko. Neviem o čom by som sa s nimi bavila keďže nemáme
rovnaké záujmy okrem školy. A neviem kde by som našla ľudí s rovnakými
záujmami ako ja keďže sa mi zdá že mám veľmi špecifické záujmy. Aj
keď som mala spolužiačku čo mala rada jeden muzikál ktorý ja milujem tak
sme sa o tom bavili pár minút a potom už akoby stratila záujem baviť sa so
mnou. Keď sa bavíme je to o škole. Neviem kde inde by som si mohla nájsť
kamarátku, skúšala som už všetko. Dala by som veľa za jednu pravú
kamarátku ktorá by mi rozumela a aby som sa necítila tak sama. Už roky sa
cítim sama a snažím sa to zakryť učením ale keď príde voľno dôjde mi
že nikoho nemám.