Ahojte, mám problém (ale to všetci?). Takže tento problém som si začala
všímať až teraz, keďže som v poslednej dobe veľa vonku a k tomu
samozrejme patrí aj spytanie sa rodičov či smiem. No v jeden večer mi
prišla správa od dlhoročnej kamošky: „neprespala by si u mňa?“.
A úprimne na mňa skoro priskočilo keďže som vedela že by som chcela ale
musím to riešiť s rodičmi. Každý rok sa ma to kamoška pýta a vždy mu
povedali nie, tak som sa to posledné 3–4 roky rodičov ani neopýtala keďže
som rezignovala a vedela odpoved vopred. Lenže tento rok som si povedala že to
skúsim. Mamina to zobrala celkom dobre(dovolila mi) lenže viete si predstaviť
koľko úsilia, prehovarania samej seba má to stálo. Ten pocit mám zakaždým
keď sa mám na niečo rodičov spýtať, vždy mám pocit že ich tým
otravujem, že som pre nich záťažou a že mi na všetko povedia proste NIE.
Ten pocit cítim vždy nielen psychicky vo forme vnútorných monológov,
paniky, vopred predpripravenych scenárov a strachu čo sa udeje ale aj fyzicky
a to pocitom sklúčenosti, nepríjemného pocitu v tele či trasom a
neistotou. Dokáže ma to neskutočne vystresovať a neviem si dať s tým
rady. Veď nie je normálne aby som sa tam bála opýtať sa rodičov jednu
jednoduchú otázku.