Dobre ráno/ deň/ ahoj, mam 15 rokov a potrebovala by som poradit ohľadom
vzťahu, len neviem kde začať. Mna rodičia začali tento rok púšťať na
zábavy, atd., a nechcú aby som mala frajera, lebo chcu aby som prvé pozerala
na školu a tak frajerov. Toho chlapca vobec nepoznám dlho, asi tak mesiac aj
nieco, ale navzájom sme sa zaľúbili a skúsili to spolu. On hned o mne
povedal rodičom a súhlasia s tym a sú radi, lenže on ma 19. A ja som po
niekoľkých dňoch cítila, ze to chcem povedat aj ja. Skúsila som to, ale
moja mamka velmi vybuchla a dala mi hrozne ultimátum, lebo naozaj nechce aby
som pozerala na frajerov ako ona a potom vysokú školu študovala uz so mnou
v bruchu. Este je jedna taká nevýhoda, ze on študuje v Anglickú a preto
som sme si aj tak povedali, ze naozaj si veríme a skúsime vzťah na diaľku a
tak som to vysvetlila aj rodičom, ze proste nebudem pozerať naňho ked on tu
nebude, ved budem si študovať to co mam, ale oni v to neveria, vlastne mamka
ma nechcela potom ani počúvať, stále hovorila, ze som ju sklamala, ze
dúfala, ze budem ako ona. Snažila som sa to vysvetliť, ale nedalo sa. Ale
stále hovorí, ze kamarátov mozem mat, ale nie frajera a ked to ma byt moj
frajer tak na mna počká. Akurat otcovi som to vysvetlila cez telefón lebo bol
v práci a on to pochopil, este sa ma zastal, ale tiez frajera nedovoľuje. Tak
sme sa o tom porozprávali s nim, ze co ako dalej a proste nechceme to
ukončiť. A tak sme využívali každú možnosť ako sa mozeme stretnut. Este
po tom všetkom v ten den som rodičom povedala, ze dobre ostane kamarátom
(musi byt v utajení). Pár dni dozadu mi prisiel na vystupenie, rodičia
o tom vedeli. Lenze bola som s nim dlho a jak som potom prisla k nim tak uz
neboli vo velmi dobrej nálade. A ked sme išli uz domov, mama z ničoho nic
vybuchla, ze ona neni tak sprostá, ze nevie ze lietam za frajerom a zase
začala s ultimátum. Oco sa ma zastával, ze ide prec ta, ze co rieši. A tak
sme sa potom vobec uz nerozprávali. Od toho dňa vobec nemam naladu a stále sa
s nim o tom rozprávame, ze ci to ma význam dalej. On je vraj ochotný to
vydržať tie 2 roky ako mama povedala , ze chce byt iba so mnou a, ze uplne
chápe ake to mam doma a no proste vidim to tak, ze naozaj to mysli vazne.
A proste sme sa o tom rozprávali celú noc a stále tak to bolo, ze navzájom
sa nechceme stratiť a nejak to vydržíme. Ja som na druhý den išla na túru
so spolužiačkami, takže ja som uz nadtym nerozmyslala ved ked sme sa dohodli
a ideme v tom spolu dalej tak nieje co riešiť aj ked proste stále sa bojím.
No prisla som domov a videla som, ze nemá naladu. Tak sme sa začali o tom
rozprávať, ze proste celý den na to mysli, myšlienky ma všelijaké, vobec
nejedol a vyšla mu aj slza. Co ma proste uplne dojalo. Ale zase sme si to
vysvetlili, ze to vydržíme, ale stále mam pocit, ze váha(ved sa asi netreba
čudovať, ja váham stále tiez) a neviem proste uz sama ako dalej. Neviem ako
to vidíte vy a co mi k tomu poviete. Ja som sa zdoverila tu lebo moje kamošky
uz samé nevedia povedat nieco k tomu. Ak by som mohla poprosiť nejakú radu
ako dalej, alebo ako to vidíte vy a co by ste na mojom mieste robili. Vsetko
som tu tiez nepísala, hlavne nejake detaily lebo je toho dost, ale ak by boli
nejake otázky velmi rada odpoviem. Zatiaľ dakujem 😉